Spomienka spred jedného roka. Keď pozerám to video, mám zvláštne mrazenie na zátylku a vibrácie v celom tele.
Ženy, vlčice, emócie, vyjadrenie samej seba, každá jedna z nás, každá za seba a každá za každú. Ten pocit vzájomnej jednoty, spolupatričnosti a veľkej dôvery. To prúdenie energie a lásky. Sebavyjadrenie v dôvernom kruhu žien a vzájomná podpora. Sloboda prejavenia všetkých emócií. Radosti, smútku, zúfalstva, hnevu, šťastia, eufórie. Ako prúdenie rieky, ako vlny v mori.
Ten pocit, že viem, kto som, a že už nikto, nikto mi nebude hovoriť do toho, aký život mám viesť. Lebo ja viem. Toto sú momenty tej absolútnej istoty a uvedomenia si seba.
V živote však zas a znovu prichádzajú pochybnosti, a my sa potácame a strácame. Sme sklamané a klamané, unavené a opustené, smutné, utápame sa v slzách, nevieme ako ďalej.
To miesto záchrany je opäť tam, v strede hrude. Vedomý dotyk. Dych, pohyb, tanec. Tam pocítim opäť istotu. Aj keď tie ženy nie sú práve tu a teraz so mnou, oni tu sú vo zvláštnom virtuálnom prepojení, cez jemné pavučinky intuície. Zakaždým, keď si dovolím vrátiť sa tam, do centra svojej istoty, dávam silu sebe, ženám môjho kmeňa a všetkým ženám sveta.
Žena je nádherná bytosť. Horúce otvorené srdce, otvorená náruč, otvorené lono. Túžime byť videné, ocenené a milované. Túžime byť v šťastných a naplnených vzťahoch, mať deti, byť šťastné. Dovoliť si žiť v autenticite, dovoliť si prejaviť sa so všetkým. S tým krásnym, radostným, aj s tým temným. Len z temnoty sa môže narodiť svetlo a nový život.
Comments