Dnešná ranná správa od mamy: „Dobré ránko, mám dnes zase smutnú správu, včera večer zomrela baba gečanská“....
Odpočinutie večné daj jej Pane... Svetlo nech je svieti na cestu...
Mala 93 rokov. Posledné roky už žila vo svojom svete, ktorý my tu vnímame ako Alzheimerovu chorobu.
Meditujem a vnímam jej krásne modré oči. A jej láskavý pohľad dieťaťa a nevinný úsmev, keď už nevedela kto je a kto sme my. Už je dobre babi.
Spomenula som si na to, ako som jej ako dieťa povedala, že „Babi, ty keď zomrieš, pôjdeš do neba“. Vtedy som ešte nebo a peklo vnímala asi inak ako dnes, ale pamätám si, že babke vtedy vyhŕkli slzy. Tá detská pravda. A ten čas nastal teraz. Už je na ceste.
Pamätám si na babku, ako sa stále modlila ruženec. V tých prstoch pokrivených lámkou presúvala zrnko po zrnku a ústa sa nečujne pohybovali v slovách modlitby.
Porodila 11 detí a mala neľahký život. Pracovala na záhrade a plody predávala na trhu a handlovala po slovensky aj po maďarsky. V tom celom bola stále za dámu. Pekné náušnice a upravený účes musela mať vždy, aj keď už bola priviazaná k lôžku.
Babi, s láskou spomínam na teba, na tvoje jasné, blankytné modré oči.
Kráčam po ulici, zdvihol sa vietor, a rozfúkal listy. Otváram náruč, a posielam pozdravy na onen svet.
Nájsť odpustenie a zmierenie v smrti. Smrť rozpúšťa všetko. Hádky, spory, sváry. Vtedy už na ničom nezáleží, na ničom, čo nám spôsobovalo bolesť, stres, strach, hnev, zlosť. Bod obratu. Zastavenie času a priestoru a v tom zastavení je len pokoj.
Šťastnú cestu babi. Sviečka horí a svetlo svieti.
Comments