O samote

Včera som sa opäť ocitla v situácii, že som sedela večer sama na gauči v plači, a cítila som sa tak veľmi sama a bezmocná.

Spustila to taká banalita. Prišiel mi nový mixér vybalila som ho a nevedela som si s tým ďalej poradiť. A vravela som si, mňa už to fakt takto nebaví. Načo vlastne to všetko?

Ani neviem koľkokrát v živote som zažila tieto pocity. Do samoty som sa uzatvárala už od detstva. V samote bolo a je moje bezpečné miesto. Tam sa nikto nedostane, nikto mi neublíži. Tam nie je dráma, krik, nedorozumenia, konflikty.

Samota je moja obranná reakcia, a aj môj svet. Sama si viem poradiť, sama si viem veci zariadiť a nikto mi do toho nepindá.

Môj vzorec samoty bol taký silný, že som odišla sama do sveta, žila sama v cudzích krajinách, pracovala individuálne, veľakrát sama zatvorená v office. Taký silný, že som sa nasťahovala na ulicu Einsiedlergasse a až po rokoch zistila, že je to ulica pustovníka. Aká obrovská je sila nevedomia.

Stále som túžila mať priateľov, partnera, ale múry mojej pevnosti boli také silné a nedobytné, že len málokto cez ne prešiel.

A žiadne prekvapenie, že moje vzťahy boli často nefunkčné a deštruktívne, veď som tých druhých pustila k sebe kvôli pocitom nedostatku.

V samote som sa utápala, aj v nej bádala. Moja vnútorná sila mi nikdy nedovolila vzdať sa. Po prerevanej noci som stále ráno vstala a mala v sebe dosť odvahy a sily, aby som neustále skúšala ďalej.

Nadväzujem vzťahy, skutočné aj virtuálne. Veď aj za virtuálnym kontaktom je skutočný človek so skutočným príbehom.

Cez druhých sa učím o sebe viac. A aj o tom aká je moja hodnota a moje miesto na zemi.

Otváram sa zraniteľnosti tým, že píšem. Možno sa v mojom príbehu nájde aj niekto iný a vytvorí sa tak spojenie.

Napísané 4.4.2022