Toto môže byť príbeh o tom, ako sme sa vybrali na túru, párkrát zablúdili, dlho chodili a nakoniec sme v poslednej minúte pred zotmením došli do cieľa. A môže to byť príbeh o putovaní životom.
Dnes má byť inverzia a tak sme s Dadkou vyrazili za slnkom do hôr. V údolí je sychravo a hmla, ale ako postupne stúpame lesom, hmla sa začína rozpadávať a vykukla modrá obloha. Možno v tom omámení modrou oblohou sme hneď na začiatku stratili modrú značku. Dlho sme ju nevideli, ale vytrvalo sme šli lesnou cestou, lebo sa nám celkom pozdávala. Nedali sme si povedať, až kým sme sa nepredierali kriakmi, no a tak sme aj vyzerali. Smiali sme sa na tom, keď sme zo seba navzájom oberali pichliače. Až potom sme urobili otočku čelom vzad. Takto sme si nadbehli zo 3-4 kilometre navyše.
Keď sme sa vrátili na rázcestie, kde sme sa pomýlili, zistili sme, že stačilo podísť 2 metre, a dvihnúť zrak, a tam tá modrá značka bola. Opäť hmla a opäť stúpame. Tentokrát po správnej ceste. Prevýšenie nás čaká poriadne, 700 výškových metrov, stúpame a pot z nás kvapká cícerkom, ale odmenou pre nás boli odkrývajúce sa výhľady, mlieko v doline a pre nás slnko a modrá obloha. Nakoniec horská chata, tam sme sa zastavili, občerstvili sa, povyhrievali sa na slniečku. Pred nami je nádherná rozľahlá lúka. Pozeráme na plán našej cesty, pred nami ďalšia horská chata Knofeleben, a prevýšenie už len nejakých 100 metrov, no len sme nejak odignorovali fakt, že podľa mapy nás čakalo ešte tri štvrtiny cesty a veľa kilometrov. Slnko svietilo, nálada bola dobrá.
Ale chata Knofeleben sa nám akýmsi záhadným spôsobom začala vzďaľovať. Podchvíľou sa nám strácali značky, alebo menili farby, modrá, potom žiadna, potom zase červená a potom žltá. Ideme kilometre a kilometre dlhou nudnou širokou lesnou cestou. Už žiadne prevýšenia, ale naša psychika dostala zabrať. Ideme vôbec správne? Značky nás už nikam nevedú. A nestretli sme ani živú dušu. Vieme, že ešte máme urobiť malé prevýšenie, ale ideme stále viac menej rovno, alebo dokonca mierne dole. Dokonale mätúce. A slnko už dávno nemáme, kráčame v tieni.
Už máme v nohách zo 15 kilometrov, a nakoniec sme tú chatu uvideli, hore na kopci. Už toho máme plné zuby, a tak sme tých pár metrov k chate ani nedali, ale pustili sa ďalej dole z kopca tou lesnou cestou. Opäť raz bez značky. Po ceste sme križovali žltú, ale bez označenia, a tak pokračujeme tou našou. Keď sa pred nami zrazu zjavila vysoká skala a rázcestie, nám sa zrazu zazdalo, že koniec, slepá ulička, ktorá nikam nevedie. V duchu sme sa už obe videli, že sa musíme vrátiť na začarovaný Knofeleben. A vtedy sa v tom lese v krajine nikoho zjavili dve ženy. Dokonalé. Ako v tej rozprávke, keď na rázcestí sa zjaví dobrá starenka a ukáže ďalej cestu. Zhodli sme sa na tom, že sa tam zjavili už v poslednej chvíli, kedy nám už skutočne klesla morálka, boli sme unavené, v lese sa stmievalo, a my sme vlastne netušili ako sme ešte ďaleko a či stihneme z lesa vyjsť ešte pred zotmením.
Tie dve tetušky idú tým istým smerom, po celý čas nás nasledujú a podchvíľou upozorňujú kade ďalej. Ale aj tak máme ešte prejsť temným ponurým jankomarienkovským lesom. Na tele cítim únavu a stiahnuté hrdlo, prepadol ma strach. Zvláštna atmosféra. A v tom strachu čo sa dá robiť? No nič, len malými krokmi napred. Stíchli sme, šetríme si sily. Pozeráme pod nohy. Nepozeráme do toho temného lesa. Len pred seba.
Postupne začalo do lesa presvitať trošku viac svetla, listy na stromoch opäť zfarebneli, schádzame ďalej, dobré tetušky za nami, pred nami ešte skaly z oboch strán, a keď sme prešli roklinou, dole lavička a obraz Márie. To už cítime, že najhoršie máme za sebou a čaká nás posledný úsek cesty.
Nakoniec je tu civilizácia. Zišli sme do dediny a nakoniec po 25 kilometroch v nohách dorazili do bezpečia, na parkovisko k autu. Doslova v poslednej minúte pred zotmením.
Boli sme mĺkve a dosť uvažujúce, o tom, čo sme to vlastne zažili. Tie strachy, ktoré sme prežili v lese, tá neistota, či to stihneme. Mohli sme prepadnúť panike, nevediac ako ďalej. V tej chvíli, keď sme si už mysleli, že koniec, slepá ulička, objavili sa dve dobré tetušky, anjeli v ľudskej koži, ktoré nám ukázali ďalšiu cestu.
Aj v živote takto veľakrát blúdime. Niekedy sú tam značky, ktoré nás tým životom vedú. A niekedy sa stratíme, alebo tým značkám nerozumieme. A niekedy musíme prísť opäť na začiatok cesty.
Niekedy stúpame, a je to náročné, ale slnko nám svieti na cestu a dosiahneme vrchol a sme šťastní. Niekedy v tej eufórii sa opäť vydáme nejakým smerom a zdá sa nám, že tam bude niečo veľmi zaujímavé, a pritom nás čaká dlhá nezáživná nudná cesta, nemajúca konca kraja.
Hľadáme a hľadáme nejakú zasľúbenú zem, náš „Knofeleben“, ale ten sa nám stále vzďaľuje. A keď tam predsa len dorazíme, tak on vlastne vôbec nie je zaujímavý a sme radi, keď sa jednoducho dostaneme do bezpečia.
Objavia sa strachy. Čo vtedy? Stíchnem, ponorím sa do seba, sústredím sa na každý jeden krok, šetrím svoje sily, dýcham. Malými krôčikmi napred. Ešte ma čaká dlhá cesta. Musím urobiť všetko pre to, aby som sa ešte pred zotmením dostala do bezpečia.
Keď prídeme do slepej uličky, stále sa objaví niekto kto nám odtiaľ pomôže. To je fakt. Aj my sme tam boli dve. Aj v takýchto situáciách sa preveria vzťahy. U nás kamarátsky. V tej kríze sme sa nezačali ani hádať, ani obviňovať, len sme napredovali. A spolu sme to zvládli.
Uvedomovať si, čo sa v živote práve tu a teraz deje. Byť v danom prítomnom okamihu. Aká je to cesta, kam vedie. Aké tu mám značky, aká vzdialenosť ma čaká, koľko mám času.
Je to aj veľká skúška dôvery. Dôverovať životu v tom, že nech je akokoľvek, dostanem sa z toho. Ak už bude najhoršie, objaví sa niekto, kto mi pomôže. V tej kríze sa treba sústrediť na každý jednotlivý krok. Neprepadnúť obrovskému strachu a panike. Nepozerať smerom k tej temnote. Len smerom k cieľu. Tá cesta z lesa vedie von. Niekedy v poslednej minúte pred zotmením, ale predsa len sa zdravý a v bezpečí dostanem do cieľa. Vyformovaný ako kameň v rieke touto novou skúsenosťou.
Comments