Vyrástli sme na tej istej ulici.
Svietilo na nás to isté slnko.
Máme rovnakú pokožku a takmer zhodné ruky.
On je vysoký a ja ho prerastiem, len keď si stúpnem na druhý schodík.
Naše cesty sa nepresekli, keď sme boli deti a mladí. On mal svoj futbal a ja svoje knihy. Boli sme blízko seba a predsa tak ďaleko.
Každý sme šli životom svojimi cestami.
On žil svoj rodinný život v dedine, až kým deti vyrástli a odišli, a žena tiež.
Ja som odletela do sveta a vytrvalo hľadala svoje šťastie v rôznych kútoch sveta; opätovne sa zaľubovala a sklamávala sa.
A predsa sa točí. A predsa sa stretli.
Kde bolo tam bolo, boli raz jedny magické Vianoce.
Amorko sa už nemohol na to pozerať, ako tí dvaja bloumajú a nevedia nájsť lásku.
Tak a dosť. Nebudete vy dvaja len tak podaromnici po svete chodiť.
Vystrelil šíp a trafil celkom presne. Jeho na balkóne a mňa pri kapurke. Alebo to bolo naopak?
Že vraj je to také talianske, zakričať na susedu z balkóna.
Východniari či Taliani, všetko jedno.
To aká dlhá môže byť cesta cez cestu?
30 rokov a tisícky kilometrov. Nehovoriac o vnútornej ceste hľadania, strácania sa a znovunachádzania. Tak ako alchymista hľadal zmysel života, my sme robili tiež. Naše cesty sa rozplietli a teraz sa znova spájajú ako vlákna DNA.
Sme tu. Ja. On. My.
Stojíme na jednej štartovacej čiare. Máme rozdielnu históriu a predsa v mnohom podobnú. Zažili sme úspechy aj pády.
Žili sme a rozhodovali sme sa tak, ako sme najlepšie vedeli. Naše životy sú výsledkom našich rozhodnutí. Máme, čo máme a vieme, čo vieme.
Prežili sme zranenia, a možno sme už neverili. A predsa sa to stalo a stále sa to deje.
Sme spolu osem mesiacov, ale čas je v tom ozaj len číslo. Mám pocit, že ho poznám odjakživa.
On ma drží, keď mi je ťažko, vraví dýchaj láska dýchaj. Vždy som tu bol pre teba a vždy tu budem.
Ja púšťam svoju kontrolu a odovzdávam sa dôvere. Učím sa komunikovať a on to dáva - ako bezpečný prístav.
Oslobodzujeme sa od toho, čo nás spútava a veľakrát otvárame pokrievku, spod ktorej vyfučí dusno.
Za pár mesiacov sme zažili rôznorodé odtienky vzťahu. Zaľúbenie, vášeň, príťažlivosť, oheň. Aj vzdialenosť, odťažitosť, uzavretosť, chlad. Smiech aj slzy. Niekedy ho idem od lásky zožrať a už som sa aj modlila k Bohu nech ho nezabijem. On už chcel baliť kufre a odísť, keď ma mal plné zuby, ale zostal. Otvárame svetlo aj temnotu. S kým iným by som toto dala, ak nie s ním?
Intimita. Téma tém. Telesná, áno. Ale intimita duše? Už sme dosť starí na to, aby sme chápali, že telo je len časť celého príbehu. Že potrebujeme oslobodiť telá, ale aj uľaviť dušiam.
Intimita sa prehlbuje vtedy, keď dokážeme hovoriť aj o tom, čo nás ťaží. Keď sa dokážeme otvoriť napriek zvieravému pocitu strachu.
Vtedy padne obrovský balvan zo srdca, len tak zarachotí. Zranenia sa môžu preliečiť a my sa posúvame vo vzťahu ďalej.
Robíme veľké rozhodnutia. Spolu. Sme spolu 24 hodín denne a niekedy aj vo sne. Vec pre mňa donedávna nepredstaviteľná.
Žijeme spolu, tvoríme spolu. Naším spoločným zámerom je robiť radosť sebe aj svetu.
Vzťah je JA ♡ TY ♡ MY
Byť sám sebou a nestratiť sa v tom. Môcť sa prejaviť, aj v iskrivej radosti, aj v ohnivej nasratosti. To je sloboda, ak môžeš. Môžeš byť pred zrkadlom, alebo za zrkadlom, ako chceš. Ale len pravda ťa oslobodí.
Partnerstvo je výmena . Ja dávam seba, ty dávaš teba a spolu tvoríme.
Vzťah je jedna veľká alchýmia. Je to umenie vedieť ho správne miešať.
Dlho som to hľadala. Lebo som seba stratila. Hľadala som lásku, našla som ju v sebe. Hľadala som partnera, našla som ho rovno pod oknami.
A teraz už simply: som šťastná, že sa to deje.
V dobrom aj v zlom.
Tento článok vznikal pár mesiacov a bol publikovaný 16.8.2022. Čas ukázal, že partnerský vzťah potrebuje veľkú starostlivosť, deň za dňom. Aj keď s Radom už nie sme spolu, som mu vďačná za to, že mi ukázal to, že to môže byť aj inak. Vždy sa na svojho partnera chcem dívať s úctou, láskou a rešpektom a tak chcem byť videná aj ja.
Tento článok ale stojí za publikovanie.
Comments